Ak hľadáte moju bibliografiu, kliknite prosím sem.
Narodila som sa v Revúcej, v mestečku, z ktorého si nepamätám takmer nič, pretože sme sa odtiaľ zakrátko odsťahovali. Napriek tomu som tam získala jednu z dôležitých životných skúseností!
To bolo tak: moji rodičia sú lekári, takže som sa často vyskytovala v miestnej nemocnici, pretože ma inak zväčša nemali kam odložiť v čase, keď pracovali – čo bolo skoro stále. Spomínam si na deň, keď som sa tmolila po nádvorí nemocnice a okolo bufetu som zbierala zo zeme vrchnáčiky z fliaš, ktoré sa povaľovali všade naokolo. Vtom som zbadala, ako sa ku mne blížia veľké biele lekárske topánky a biele nohavice. Vyššie by som dovidela iba v prípade, ak by som veľmi zaklonila hlavu, a to som nepokladala za dôležité, pretože v tých topánkach a nohaviciach, pravdaže, trčal môj otec… a tak som pobehla k nemu, objala som ho okolo kolien a povedala, aby mi kúpil malinovku. Otec mi niečo odvetil, a… no, nebol to môj otec. Teraz som už teda hlavu zaklonila a videla som, že je to celkom neznámy lekár! Rozvrieskala som sa – ale veľká životná skúsenosť bola na svete: VECI VOBEC NEMUSIA BYŤ TAKÉ, AKO VYZERAJÚ, alebo aj: VŠETKO JE INAK!
Táto skúsenosť ma neskôr priviedla až k napísaniu niekoľkých detektívok pre deti, pretože, ako všetci dobre vieme, v detektívkach je vždy všetko inak, ako sa javí na prvý – a možno aj na druhý – pohľad.
Ale to už predbieham… ja som pôvodne vôbec nechcela písať knihy. Nechcela som byť ani učiteľkou, ani speváčkou, ani smetiarkou, predavačkou či kuchárkou… nie, mala som oveľa vyššie ambície! Moje ambície boli také vysoké, že by ste museli poriadne zakloniť hlavu, aby ste na ne dovideli (to s tou hlavou mi asi zostalo z nádvoria revúckej nemocnice)… slovom, chcela som byť plavčíkom na lodi, ktorý sedí v strážnom koši na najvyššom sťažni a striehne, či na obzore neuvidí zem. Taký sťažeň, ako vieme, býval ozaj vysokánsky. Takže toto som chcela robiť. Veľmi. Keď som jedného dňa zistila, že stredoveké plachetnice sa už na mori príliš nevyskytujú, zažila som také hlboké sklamanie, že nasledujúcich niekoľko rokov som nechcela byť vôbec ničím.
Medzitým sme sa presťahovali do Banskej Bystrice a ja som občas cez víkend musela nosievať mame do nemocnice obed. Neviem, či im tam nevarili, alebo čo, skrátka, cez víkend mi stará mama dala do ruky plný obedár a ja som šla. Autobusom cez celé mesto. Autobus sa kymácal, polievka špľachotala… viete si to predstaviť.
A keď som prišla na miesto, mama – pôrodníčka zaručene nemala čas, pretože vždy práve ktosi rodil, a tak som sedela v lekárskej izbe a nudila som sa. Až kým som tam neobjavila starý vyradený písací stroj. Muzeálny kúsok, ale stále funkčný. A tak som zasunula papier, začala som písať… A BOLA SOM STRATENÁ! Tam, v lekárskej izbe banskobystrickej nemocnice, som prepadla kúzlu písania.
Keď som doštudovala, istý čas som pátrala, či náhodou niekde predsa len nie je loď, na ktorej by som mohla robiť toho plavčíka z detských snov… ale nikde taká loď nebola. Nie a nie. Vtedy som si zrazu z nejakého dôvodu spomenula na svoju prvú životnú skúsenosť: VECI VOBEC NEMUSIA BYŤ TAKÉ, AKO VYZERAJÚ, alebo aj VŠETKO JE INAK… a dospela som k názoru, že keď teda nemôžem ísť na more, budem písať príbehy, presnejšie, detektívky, pretože, ako som už povedala, v detektívke je vždy všetko inak, a to je mi veľmi blízke, keďže som sa to dozvedela už v ranom detstve.A preto to aj mali byť detektívky pre deti – keď ste taký vysoký (alebo nízky), že váš nos siaha iba do výšky kolien dospelého človeka, o iných, ako detektívkach pre deti, skrátka neuvažujete, a to ani vtedy nie, ak sa vám medzitým podarí vyrásť a kolená sa stanú iba hmlistou minulosťou….
